Autor ChevroletomSvetom
Lifestyle
18.11.2019
Móda
11.11.2019
Svetrománia

Z AZERBAJDŽANU DO TURKMENISTANU CEZ KASPICKÉ MORE

Kozmetika
20.11.2019
Pery ako z cukru

O tom, čo nás malo čakať v prístave a počas plavby cez Kaspické more do Turkmenistanu, sme mali len pár veľmi odlišných informácií. Skutočne nie je veľmi veľa ľudí, ktorí by boli ochotní kvôli piatim dňom v krajine, ktorá je označovaná aj ako Severná Kórea Strednej Ázie, absolvovať za nemalé peniaze nevedno ako dlhú plavbu nákladnou loďou. Preto sme si boli istí, že tento úsek cesty bude naším najväčším dobrodružstvom.

Do medzinárodného prístavu v meste Alat južne od Baku prichádzame v nedeľu večer. Ako prvé zisťujeme, že dve lode, ktoré majú v pláne najbližšie vyraziť, sú už plné. No a čo, vravíme si, a tešíme sa, že máme voľný večer. Naše nadšenie sa postupne vytráca, lebo čas na ničnerobenie sa nám natiahol z jednej na celé tri noci. To, že sa vyhovárali na silný vietor, nám spočiatku prišlo ako trápna výhovorka, no druhý deň to v prístave skutočne vyzeralo, akoby sa schyľovalo k piesočnej búrke. Keď počasie umožnilo tráviť čas vonku, začíname sa socializovať. Sme obklopení tureckými kamionistami, ktorí síce nevedia po anglicky, no napriek tomu sú schopní nám poskytnúť lepšie informácie o plavbe než zamestnanci prístavu. Zisťujeme, že idú takisto do Turkmenistanu, a tak sa tešíme, že budeme mať na lodi nejakých kamošov. Spoznávame sa aj s anglickým cyklistom Robbiem, ktorý cestuje od mája zo svojho rodného Yorkshiru a smeruje do Kazachstanu. Naše srdcia si získal hlavne tým, že nám z hotela doniesol plechovku piva, čo je v prístave chýbajúci artikel.

Po spomínanej tretej noci prichádza moment, keď nás povolajú na loď. Tak veľmi sa tešíme, že nám neštartuje auto. Tri dni pozerania filmov a seriálov si vyžiadali svoju daň: vybitú baterku. V panike a strachu z hanby, ak by sme po troch dňoch čakania zmeškali loď, sa nám náhodou podarí zohnať manažéra prístavu v čiernom obleku, ktorý rýchlo zmobilizuje technikov. Asi za 20 minút pod dohľadom ďalších siedmich osôb motor nabieha a my sme konečne „nalodeniaschopní“. Loď je super, máme vlastnú kajutu s kúpeľnou, stravu trikrát denne, výhľad na more, tureckých kamarátov, no chýba jeden detail, a to, že... sme stále v prístave! Uplynie až 23 hodín kotvenia pri brehu, keď loď bez toho, aby sme si to všimli, konečne vyrazí.

Na lodi máme troch „úhlavných“ kamarátov. Prvý s pracovným menom Džordžo (keďže sa podobá na Georgea Clooneyho), druhý, ktorý vyzerá ako bábätko, keď rozpráva, a tretí, ktorý sa podobá na môjho strýka Ľuboša. Všetci nám neskutočne pomáhajú. Hovoria nám, čo máme robiť, aby sme dostali na obed väčšiu porciu, vždy nám vybavia teplý čaj a dávajú nám rady o Turkmenistane. Vraj sa tam nemôže fajčiť, šoférovať po 23:00 a vraj sú na každom rohu policajti, ktorí dychtia po úplatkoch. Celkovo sa veľmi čudujú, že do tej krajiny vôbec ideme. My sme naopak zvedaví, či bude vôbec niečo z toho, čo nám hovoria, pravda.

Hurá! Po 24 hodinách plavby konečne kotvíme v Turkmenbashi. Na celý Turkmenistan nám ostáva dva a pol dňa. Kopneme teda do vrtule a ako prví z celej lode prichádzame na colnicu. V tomto momente však prichádza byrokratické peklo najväčšieho kalibru. Posnažím sa byť stručná: vchádzame do administratívnej budovy A, vyberáme si prvé okienko, kde platíme migračný poplatok. Pri okienku č. 2 dostávame po odovzdaní odtlačkov pečiatku do pasu. V okienku č. 3 dostaneme  povolenie na vstup s mapkou, na ktorej je presne vytýčená trasa, akou máme ísť. Za tento zelený papierik platíme pri okienku č. 1. Platiť sa dá iba v hotovosti a iba v dolároch. Následne sme povolaní na kontrolu auta. Prichádzajú typické otázky, či máme zbraň alebo kokaín, spoločne sa zasmejeme a mladý sympatický policajt nás necháva na pokoji. Prichádza na rad administratívna budova B. Hľadáme kanceláriu, v ktorej nám vystavia životne dôležitý dokument, na základe ktorého máme opäť v okienku č. 1 administratívnej budovy A zaplatiť poplatok za použitie mosta. Poplatok je samozrejme o 5 $ vyšší, lebo za každú platbu si účtujú manipulačný poplatok. Po tomto nás mladý, už menej sympatický policajt, berie ešte raz do budovy B, aby mu kravaťák, ktorý vystavil papierik, povedal, že je všetko ok. Vravíme si, že to nebolo až také zložité a staviame sa do radu na odchod z colnice. Prichádzame k colníkovi, tasíme na neho hŕbu papierov, ktorá sa mu zdá zjavne malá, lebo od nás pýta dokument, ktorý nemáme. Takže späť. Cúvame, spolu s kamiónmi, ktoré sa za nás stihli postaviť. Sledujeme súcitné pohľady okoloidúcich a v mierne podráždenej nálade vchádzame do budovy B a pýtame sa, čo ešte musíme spraviť pre to, aby sme konečne mohli odtiaľto vypadnúť. Pani za prepážkou hovorí, akoby to bolo samozrejmé, že nám požadovaný papierik dá, keď zaplatíme poplatok k výstupu z hranice. Poplatok sa platí jedine v miestnej mene. Vlasy mi stoja dupkom a pýtam sa jej, kde si asi tak mám zameniť. Odkázala ma na akéhosi Eziza, ktorý je v budove A. Vchádzam do budovy A, Eziza nikde. Peniaze nám nakoniec nezamenil nik iný, než naši milovaní Turci. Späť v budove B sme zaplatili ten prekliaty posledný poplatok a boli sme voľní.

Vďaka tejto srande nám ostali na Turkmenistan už len dva dni. Čo sme stihli za tento čas zažiť v tejto absurdnej krajine, sa budete môcť dočítať v ďalšom článku.

Autor ChevroletomSvetom
Lifestyle
18.11.2019

Táto stránka používa cookies

Súbory cookie používame na zhromažďovanie a analýzu informácií o výkone a používaní stránok, na poskytovanie funkcií sociálnych médií a na vylepšenie a prispôsobenie obsahu a reklám. Viac o cookies