Autor ChevroletomSvetom
Lifestyle
12.12.2019

Po tom, ako sme v uzbeckom Samarkande zavelili otočku smerom domov, viedli naše cesty do Kazachstanu. Tu sme sa nijak významne nezdržiavali (o čom svedčí aj jediná pokuta za prekročenie rýchlosti na našom výlete, ktorú však Vladko vykšeftoval na nulu) a ponáhľali sa do Ruska. Vidíme prvé zamračené tváre a hneď vieme, že sme dobre. Ľuďom tu koluje v žilách pravá slovanská krv, ktorá asi rovnako ako u nás spôsobuje, že sú preventívne nepríjemní.

Pustili sme sa do objavovania menej známych častí Ruska v juhozápadnom regióne rieky Volgy. Hneď pri prechode hranicou si uvedomujeme, ako rapídne sa zmenil charakter krajiny. Z vyprahnutej stepi sme ako mávnutím čarovného prútika prešli do zeleňou posiatej úrodnej zeme. Najviac nás teší, že sú tu konečne stromy! Najskôr prichádzame do Astrachánu. Je to mesto prepletené ramenami Volgy s viacerými národnosťami: Rusmi, Kazachmi a moslimskými Tatármi. Ortodoxné chrámy prevládajú, no nájde sa tu aj mešita. V Astracháne majú dokonca svoj vlastný kremeľ (mestské opevnenie). Trvá pekné počasie, a tak sa presunieme na dva dni do lesov južne od mesta. Je koniec októbra a my v krátkych tričkách relaxujeme na brehu Volgy. Opäť sa cítime takmer ako doma, lebo to tu veľmi pripomína naše obľúbené miesta pri mŕtvom ramene Dunaja.

Naším ďalším cieľom je mesto Elista v autonómnej Kalmyckej republike, ktorá je výnimočná tým, že je jediným budhistickým regiónom v Európe. Žijú tu Kalmykovia, ktorí na tieto miesta emigrovali v 17. storočí z Číny. Na začiatku ich Moskva vítala s otvorenou náručou, no časom sa dostávali do sporov s miestnymi obyvateľmi. Niektorým z nich sa podarilo ujsť a ostatní ako-tak prežívali do momentu, keď prišiel Stalin. Ten poslal všetkých Kalmykov do gulagu a dal zbúrať všetky ich chrámy. Až Chruščov v 50. rokoch povolil návrat späť domov tým, čo prežili. Elista sa až na pár drobných náznakov od klasických „socíkovských“ miest veľmi nelíši. Rusi si dali záležať, aby tu neostalo nič pôvodné. Najstaršia budhistická pamiatka je z roku 1995. Najväčší chrám Golden Abode je zase z 2005. Napriek tomu, že nám trochu chýba ten historický nádych, je vskutku jedinečný zážitok sedieť pred 11-metrovým Budhom, sledovať veriacich, ako sa modlia a s úklonmi cúvajúc vychádzajú z chrámu, a uvedomiť si, že sme vlastne stále v Rusku. Poslednou a najväčšou pikoškou Elisty je Šachové mesto, ktorého výstavbu inicioval kalmycký líder Kirsan Ilyumzhinov. Ako vášnivý hráč chcel z Elisty spraviť hlavné mesto šachu. V roku 1998 sa tu konala šachova olympiáda, no bola prvá aj posledná. V mestečku dnes sídlia firmy a po šachu už ani pes neštekol.

Naše ďalšie cesty smerovali do hlavného mesta regiónu, do Volgogradu. Mesto, ktoré sa kedysi volalo Stalingrad, je slávne pre jednu z najdôležitejších bitiek druhej svetovej vojny. Ako také nie je ani trochu pekné, no dôvodom pre návštevu je práve jeho historická hodnota. Snáď najznámejším miestom Volgogradu je Mamajova mohyla, ktorej dominuje obrovská socha Matka Rus volá. Prespali sme na parkovisku rovno pod pamätníkom a večer sme si pozreli film Nepriateľ pred bránami, ktorý ešte umocnil náš zážitok z návštevy. Sychravé počasie, duchovná hudba vychádzajúca z panteónu, kde sú obrovské mozaiky s menami padlých vojakov a tá obrovská 72 metrov vysoká socha vytvárali neskutočne ťaživú atmosféru a pripomienku na hrozné udalosti, ktoré sa diali presne tam, kde sme stáli. Bol to najsilnejší pamätník, pri akom sme kedy boli.

S pribúdajúcou šeďou sa nám zunovalo spoznávať kraje neznáme a zachcelo sa nám ísť na istotu. Žeby sme našu prvú návštevu Ruska absolvovali bez toho, aby sme videli Moskvu? No určite! Veď je to „iba“ 1000 kilometrov. Šli sme dňom a nocou a za sprievodu prvého snehu sme dorazili do Moskvy. Urobila na nás veľmi dobrý dojem. Krásne a predovšetkým čisté mesto, kde dokonca ani metro nesmrdí. Podaril sa nám tu jeden husársky kúsok. Keďže sme mali na Moskvu len jeden deň, nechceli sme sa len tak bezhlavo túlať sem a tam, a tak sme sa podujali na organizovanú prehliadku (free guided tour). Dorazili sme v dohodnutý čas na dohodnuté miesto. Nikde nikto. Píšeme slečne sprievodkyni, že „co jako“ a ona odpisuje, že všetko sa koná, tak ako bolo dohodnuté. Až po chvíli nám dôjde, že sme si zabudli posunúť čas o hodinu dozadu! Máme teda hodinu navyše. Nádhera! Išli sme na kávu s pridanou hodnotou (rozumej whisky) a nakoniec sme meškali pol hodinu. No, niekto sa môže snažiť, ako chce...

Rusko v nás zanechalo vcelku pozitívny dojem. V každom prípade sme radi, že nie sme Rusi. Ako turisti sme si uvedomovali, aký je tento štát obrovský, a že človek ani poriadne nevie, kde začať s jeho objavovaním. Len na tom malom kúsku Ruska, ktorý sme navštívili sa miešalo viacero kultúr a národností. A čo to musí byť pre Rusov samotných, ktorí nemajú šancu poriadne spoznať svoju krajinu. Uvidíme, čo si z Ruska nabudúce vyberieme. Teraz ale ťaháme ďalej smerom domov a v budúcom článku zavítame do našej poslednej destinácie –  na Ukrajinu.

Autor ChevroletomSvetom
Lifestyle
12.12.2019

Táto stránka používa cookies

Súbory cookie používame na zhromažďovanie a analýzu informácií o výkone a používaní stránok, na poskytovanie funkcií sociálnych médií a na vylepšenie a prispôsobenie obsahu a reklám. Viac o cookies