Zatvoriť
Labutie jazero
12
165 min.
originálna verzia
Autor ChevroletomSvetom
Voľný čas
23.10.2019

Po ťažkých presunoch v horách (pri týchto slovách nás asi peší turisti budú nenávidieť) sme sa dostali do nižšie položeného regiónu Racha (Rača). Rovnako ako naša bratislavská Rača, aj táto je známa svojou vinárskou tradíciou.

Prespali sme v meste Ambrolauri v príjemnom hosťovskom dome pána Temura a jeho ženy, ktorí nám dali okoštovať susedovu produkciu. Víno Khvanchkara mi veru celkom pokrivilo ústa. Zdá sa ale, že domácim chutí, a Vladkovi takisto. U pána Temura sme spoznali zaujímavého hosťa, ktorý nám na jeden deň takpovediac prischol a robil nám sprievodcu a spoločníka zároveň. Išlo a ruského dôchodcu Vadima, pre ktorého je život v Rusku s penziou 150 € mesačne ťažký, a preto radšej cestuje do lacnejších krajín a užíva si slobodu. Bývalý učiteľ angličtiny by rád ešte pracoval, no so statusom dôchodcu si to v Rusku už nemôže dovoliť. Cestoval bez plánov a obmedzení, s jediným ruksakom. Spoločne sme si prešli zopár krás opomínaného regiónu Racha a Imereti.

Vadima sme vysadili v meste Gori, známom ako rodisko Stalina, a my sme pokračovali na sever. Rovinu (tento pojem je v Gruzínsku veľmi relatívny) sme ešte raz vymenili za hory v severovýchodnom regióne Mtskheta. Vedie tadiaľ vojenská cesta spájajúca Tbilisi s ruským Vladikavkazom. Robí tak túto časť Veľkého Kaukazu najľahšie dostupnou pre turistov. Rozmaznaní zo Svaneti sme ale nevedeli náležite oceniť túto bedekrom vychválenú trasu. Hory boli samozrejme krásne, no nič v porovnaní s tým, čo sme videli na západe. Navyše sme sa cítili trochu ako na našich Donovaloch. Videli sme boháčov preháňajúcich sa na svojich drahých autách a lyžiarske strediská, okolo ktorých sa rozrastali nové a nové ubytovacie možnosti. Ide samozrejme o prirodzený vývoj, ktorý pre domácich vytvorí viac pracovných možností.

Naším cieľom tu bola dedina Kazbegi, nad ktorou sa vo výške 2200 m n. m. hrdí Kostol sv. Trojice. Ponúka najznámejší katalógový pohľad na Gruzínsko, za čo si „vyslúžil“ asfaltovú cestu, dobre, že nie priamo pred hlavné vráta. Sovieti dokonca vybudovali na kopci lanovku, ktorú však obyvatelia Kazbegi pre posvätnosť kopca zničili. Keď sa človek obráti kostolu chrbtom, naskytne sa mu krásny pohľad na mýtmi opradenú horu Kazbek vysokú 5047 m n. m.

Naša posledná gruzínska stanica bola v regióne Kacheti. Cesty tu boli otrasné a my sme boli čím ďalej tým viac nahnevaní na Gruzíncov a obviňovali sme ich z lenivosti. Raz sme dokonca išli takou rozbitou cestou, že nás na jej konci zastavili policajti a dali Vladkovi fúkať. Na dané miesto totiž viedla aj lepšia trasa, no my sme slepo verili navigácii, ktorá sa rozhodla pre síce kratší, no rozbitejší variant. A policajti sa zrejme domnievali, že sme niečo požili a snažili sa vyhnúť hlavnému ťahu. Tento región je totiž najhlavnejšou vinárskou oblasťou Gruzínska. Gruzínsko je dokonca označované za „kolísku vína“. Dodnes tu dodržiavajú tradičnú metódu spracovania vína, ktorá sa nazýva qvevri. Tento názov je odvodený od hlinených nádob zakopaných do zeme, v ktorých hrozno dozrieva. Gruzínske vína majú v porovnaní s európskymi tmavšiu jantárovú farbu. Chuťovo sa nám zdali oveľa ťažšie a aromatickejšie. Ďalším tekutým bohatstvom tu je vínovica, zvaná chacha, ktorá sa páli z hroznových šupiek.

Bohužiaľ, na degustáciu vo vinici sme sa nedostali, no narazili sme na mimoriadne sympatickú malú vináreň, kde nám mladý študent Bichiko porozprával o viacerých odrodách a pripravil nám malú koštovku nielen vín, ale aj miestnych syrov. Samozrejme, nezaobišlo sa to ani bez spomínanej chache. Bichika sme pozvali, aby si k nám prisadol. Bol to inteligentný a rozhľadený chalan, ktorý mal veľa nacestované. Napriek tomu, bolo z neho cítiť mierne agresívne sklony voči okolitým krajinám, s ktorými Gruzínsko vedie územné spory. Nadával na Turkov kvôli oblastiam na západe, na Azerbajdžan, kvôli ich severnému pohraničiu, ktorý údajne patrí Gruzíncom a samozrejme na Rusov kvôli Abcházsku a Osetsku. Netvrdíme, že niektoré z výčitiek by neboli oprávnené, no ak človek vezme do úvahy všetky historické aspekty a fakt, že sa celé územie Zakaukazska počas storočí rapídne menilo, presné hranice je takmer nemožné vytýčiť. Zdá sa však, že spory tak skoro neutíchnu.

Počas stretnutí s rôznymi ľuďmi sme si uvedomili, akí sme šťastní, že sme sa narodili na Slovensku. Taký Vadim napríklad kvôli svojmu ruskému občianstvu potrebuje do väčšiny krajín víza, ktoré je buď veľmi komplikované alebo priam nemožné získať. Ruské stopárky Kaťa a Valeria dvakrát žiadali o víza do Nemecka, no ani raz ich nedostali, lebo sú slobodné. Vadim je rozvedený a vraví, že ak by sa našla nejaká schopná Gruzínka, pokojne by sa kvôli gruzínskemu pasu opäť oženil. Chvalabohu za našu krajinu, ktorá je dostatočne malá a nenápadná na to, aby napáchala vo svete škody, za ktoré by ju iné krajiny penalizovali. To, že sa môžeme po svete prechádzať bez väčších komplikácií, je obrovským privilégiom. Smutné je, že objavovať krásy sveta nie je dopriate každému.

Autor ChevroletomSvetom
Voľný čas
23.10.2019