Zatvoriť
Autor ChevroletomSvetom
Voľný čas
18.12.2019

Našou poslednou destináciou pred návratom na rodnú hrudu bola Ukrajina. Nakoľko sme mali odporúčania radšej sa vyhnúť Doneckej a Luhanskej oblasti, vstúpili sme do krajiny zo severo-východu. Tak ako na úvod cesty v Turecku, aj tu sa k nám pridali dvaja kamaráti, ktorí nám naše posledné dni spríjemnili a ozvláštnili.

V Kyjeve sme mali šťastie na jedno z najlepších flekov na kempovanie: v lesíku na ostrove rieky Dneper. Od centra mesta nás delil krátky most a my sme tak boli na samote asi štvrť hodinu pešo od najhlavnejších atrakcií. Po doplnení vodnej nádrže o dneperské zdroje sme sa vydali objavovať hlavné mesto, ktoré nás prekvapilo predovšetkým tým, že bolo postavené na dosť strmom kopci. Kyjev sa nám nezdal nejako extra zaujímavý, a tak sme radšej čo najskôr zapichli do reštaurácie a dali si tradičné varenyky (pirohy), deruny (zemiakové placky) a samozrejme nemohla chýbať vodečka, ktorú nám podľa miestnych zvyklostí naservírovali s kolieskom nakladanej uhorky napichnutým na hrane štamperlíka.

Kúsok od Kyjeva sme navštívili skanzen Pyrohiv, ktorý predstavuje tradičné domy z celej Ukrajiny. Je november a my zjavne chytáme druhú vlnu babieho leta. Je to neskutočne príjemná prechádzka, no z asi tridsiatich domov je otvorený „až“ jeden, čiže sa veľmi dlho nezdržíme a pokračujeme ďalej na západ. Kempujeme pri jazere a oslavujeme narodeniny jedného z členov posádky. Kozácka rada, ako sa naša obľúbená vodka volala, sa pre niektorých mení na kozácku zradu.

Pôvodný plán stráviť noc vo voľne prístupnej polozrúcanej pevnosti Tarakaniv našťastie nevyšiel. Ani denné svetlo nasledujúceho dňa, keď sme sa v jej priestoroch prechádzali, nestačilo na zažehnanie všetkých možných desivých scenárov, ktoré by sa mohli diať alebo sa možno aj diali v tmavých tuneloch a pod rozpadnutými stenami. Pevnosť bola vybudovaná pred 1. svetovou vojnou, aby chránila západnú hranicu Ruskej ríše a priľahlú železnicu spájajúcu Ľvov s Kyjevom. Dnes je bohužiaľ v dezolátnom stave. My sa ale už chystáme na ukrajinskú topku: na Ľvov. Toto mesto v nás zanechalo veľmi dobrý dojem. Bol to pre nás akýsi mix Krakova a Brna. Živé mesto s obrovským množstvom originálnych podnikov. Napríklad tu bola reštaurácia štylizovaná do partizánskeho bunkra, kde vás pustia až keď poviete správne heslo („Sláva Ukrajine!“). Alebo podnik The most expensive restaurant in Lviv (Najdrahšia reštaurácie v Ľvove), kde dostanete poriadne mastný účet, no keď zaspievate ukrajinskú pieseň alebo zarecitujete básničku, postupne z neho škrtajú koncové nuly.

Ľvov bol oddávna kozmopolitným mestom. Žila tu veľká arménska menšina, pred vojnou tretinu obyvateľstva tvorili Židia, o zastúpení Poliakov ani nehovoriac. Dnes táto diverzita takmer vymizla. Blízkosť Poľska je ale citeľná. Až tu sme si uvedomili, ako veľmi sa podobá ukrajinčina na  poľštinu.  Povedali nám, že ak sa rozprávajú pomaly, sú si schopní porozumieť.

Na druhý deň v Ľvove sme sa dozvedeli, že sme mali v predošlý večer celkom veľké šťastie. Došlo totiž k stretom miestnych a francúzskych futbalových chuligánov, ktoré sa skončili s pár zranenými a niekoľkými zničenými autami. Aj nám bolo divné, keď sme boli na pive obklopení kopou rovnako vyzerajúcich čierno oblečených mužov. Mysleli sme si, že je to možno miestna móda. Našťastie sme boli príliš zamestnaní hľadaním dokonalej reštaurácie na večeru, a tak sme sa šarvátkam vyhli. Po dvoch hodinách hľadania sme boli radi, že je niečo otvorené, a tak sme skončili s predraženou pizzou, ktorú sme navyše museli urýchlene zjesť, lebo už zatvárali.

V blízkosti slovenských hraníc sme sa rozhodli oddať sa v našu poslednú noc dobrodružstvu. Ako štvorica sme zrazu boli odvážni a desivé miesta, ktorým sme sa dosiaľ s Vladkom snažili radšej vyhnúť, sa zrazu pre nás stali lákavé. Mali sme v úmysle prespať v horách, v bývalom vojenskom bunkri. Prichádza večer a cesta do hôr, vyskladaná z betónových panelov, je nekonečná a hustej hmle nie je konca. Asi polhodinu krúžime okolo bunkra, kým ho v tej hmle a tme zočíme a zrazu prestávame byť tak odvážni. Bolo by to skvelé miesto na natáčanie hororov. Našťastie sa ani chlapci nechceli hrať na frajerov, a tak sme to zaparkovali pri ceste v dostatočne bezpečnej vzdialenosti od dotyčného miesta hrôzy. Mysleli sme si, že sme niekde v lese, no ráno sme zistili, že parkujeme pri nízkych kriakoch, ktoré umožňovali krásny výhľad na mliekom zaliate pahorky Karpát.

Čakal nás prechod cez hranicu v Ubli, kam sme sa s malou dušičkou blížili. Počuli sme, aké peklo vedia colníci narobiť a desili sme sa momentu, keď nám dajú vypratať celé auto. Bolo by to smiešne po tom, koľko krajín sme prešli a v žiadnej z nich sme nič podobné nemuseli podstúpiť. Navyše sa nám odtrhlo lanko, ktorým sme provizórne vedeli otvoriť kufor auta. Čiže prehliadka sa dala absolvovať len cez bočné dvere. Už sme videli, ako nám to dajú „vyžrať“...

Celý výlet sa ale niesol v znamení šťastia, a tak to bolo aj na záver. Nikto od nás nechcel žiadne vykladanie a dokonca ani hlbšie neskúmali počet litrov doneseného alkoholu. Natešení upaľujeme po východnom Slovensku a zdá sa nám to tu v porovnaní s Ukrajinou nejako krajšie a zelenšie. Dokonca aj prvý človek za hranicami, ujo pumpár v Stakčíne, je na nás neskutočne milý. Do šiestich hodín sme v Bratislave a uvedomujeme si, aké je skvelé, že sa dá od východu na západ prejsť tak rýchlo! Plní pozitívnych dojmov zo Slovenska prichádzame domov. A sme veľmi radi. Vravíme si, že tie prázdninové dva mesiace sú do nás nejakým spôsobom asi vryté. A dokonca sa celkom tešíme na stereotypný život. Uvidíme, koľko nám to vydrží.

Autor ChevroletomSvetom
Voľný čas
18.12.2019