Po rýchlom prelete Turkmenistanom sme si mohli dovoliť trochu spomaliť a v prijateľnejšom tempe spoznávať najvzdialenejšiu destináciu nášho itineráru: Uzbekistan. Pre mnohých je Uzbekistan a ostatné štáty, ktorých názov končí na „stan“, zosobnením chudoby, možného nebezpečenstva a terorizmu. My sme sa tešili, ako ukážeme ľuďom z nášho okolia, ktorí tieto myšlienky zdieľajú, že sa niet vôbec čoho obávať.
Uzbekistan nás privítal niečím, čo by sme od krajiny v takejto zemepisnej šírke očakávali asi najmenej: dažďom. V sprievode prvých kvapiek nášho výletu mierime do mesta Chiva, ktoré sa nachádza neďaleko turkménskych hraníc. Keďže nás návšteva Turkmenistanu nečakane pripravila o všetku hotovosť, sme nútení si vybrať peniaze z bankomatu. Kvôli vysokým poplatkom z výberu radšej volíme hneď vyššiu čiastku, a keďže je v Uzbekistane kurz 1$ = 9400 uzbeckých sumov, máme v rukách niekoľko miliónov, a cítime sa ako Bohumil Stejskal.
Chiva bola kedysi hlavným mestom starovekej Chorezmskej ríše, ktorá bola v tej dobe centrom islamského sveta. Mesto bolo preslávené predovšetkým trhom s otrokmi. Po tejto temnej minulosti nie je našťastie chýru ani slychu. Moderná doba sa zamerala na iný biznis a vystriedala otrokov za turistov. Sme prekvapení, koľko výletných autobusov zastavuje pri bránach historickej časti mesta. My sme si našli luxusné kempové miestečko pri jednej z nich. Ichan Kala, ako sa toto historické jadro nazýva, je nádhernou ukážkou tradičnej architektúry. Je odrezaná od zvyšku mesta a predstavuje skôr akési múzeum pod holým nebom. Platí sa doň vstupné, no nám sa nejakým spôsobom (legálnym) podarilo ani raz neplatiť. Kocháme sa krásami mešít a medries a vystúpime na najvyšší – 57 metrový – minaret Uzbekistanu.
Ďalším mestom na zozname je Buchara, najsvätejšie mesto Strednej Ázie s viac než 140 pamiatkovo chránenými objektmi. Úprimne, žiadnu výnimočnú atmosféru sme necítili. Práve naopak, vnímali sme ešte väčšiu prítomnosť turistov, ktorá išla ruka v ruke s chamtivosťou obchodníkov. Snažia sa nás oklamať, strieľajú ceny od buka do buka a veria, že sa chytíme. Niekedy sa im to podarí a my si vždy povieme, že nabudúce musíme viac zapojiť mozog. Buchara však bola nádherná. Historické budovy boli premiešané s modernejšími a mesto tak pôsobilo o čosi živšie než Chiva.
Trojicu navštívených miest uzatvoril Samarkand, kde sme strávili výnimočne až tri noci. Mesto bolo rovnako krásne ako dve predošlé, no hlavným dôvodom bola oprava nášho Chevyho. Od príchodu do Uzbekistanu sme mali problémy s lpg. Po dlhom dumaní sme zistili, že nám pod kapotou uniká plyn z nedobre utiahnutích spojov. Druhým, trochu väčším problémom sa ukázala benzínové čerpadlo, lebo „odišlo“, a tak sme na benzín neboli schopní vôbec ísť. V praxi to vyzeralo asi tak, že sme boli radi, ak sa nám vôbec podarilo naštartovať, a keď sa to podarilo, netušili sme, koľko nevyfučaného plynu nám v nádrži ostáva, a kam až sa nám podarí zájsť. Našťastie sme v Samarkande našli nášho záchrancu Oskara, chalana trochu staršieho od nás, s vlastným autoservisom a perfektnou angličtinou. Žije v Austrálii a teraz sa na pár mesiacov vrátil domov. Mal veľký prehľad o autách, vďaka čomu si s Vladkom veľmi sadli a celý deň si popri opravovaní spolu pekne štebotali. Oskarovi sa podarilo splniť všetky naše priania. Dokonca nás aj pozval na obed a ponúkol nocľah u svojich rodičov. Začíname však mať mestského turizmu vyše hlavy, a tak odmietame a opúšťame Samarkand. Spravíme otočku a smerujeme na severo-západ, odkiaľ sme prišli. Je načase započať návrat domov.
Navštevujeme kaňon Sarmish-Say, kde sa nachádzajú kamenné maľby z doby bronzovej. S pokročilou jeseňou je zeleň už celkom ošumelá, no aj tak sa tešíme, že si trošku prečistíme dýchaciu sústavu zanesenú prachom. Nie však na dlho. Ďalším cieľom je pevnosť Kyzyl-Kala, ktorá sa nachádza v púšti Kyzylkum. Je teda jasné, že sme späť v piesku a prachu, odkiaľ sa tak skoro nedostaneme. Poslednou destináciou je totiž Aralské jazero.
Naše objavovanie začíname v mestečku Moynak, ktoré najviac pripomína tragédiu Aralského jazera. Mesto, ktoré bolo kedysi významným rybárskym prístavom, dnes na breh jazera už ani len nedovidí. Ľudia z celého regiónu Karakalpakstán sa sťahujú preč, lebo tu už pre nich nie je práca. Objem vody Aralského jazera klesol od 60. rokov minulého storočia na jednu pätinu. Hlavným dôvodom je bezhlavé pestovanie bavlny vyžadujúce obrovské množstvo zavlažovania, pre ktoré klíma krajiny nie je postačujúca. Každý rok je situácia očividne horšia, no zodpovední si s tým nelámu hlavu. Navyše sa zistilo, že sa pod dnom niekdajšieho jazera nachádzajú ložiská ropy, čiže nebude vôbec zvláštne, ak sa chuť napraviť veci bude čím ďalej tým viac vytrácať. Moynak bol pre nás východiskovým bodom k tomu, čo z Aralského jazera ešte ostalo. Pred tým sme tu ale ešte prespali a zažili jedno mimoriadne absurdné ráno. O 7:00 nám niekto klope na auto. Ľudia v oranžových vestách nám vysvetľujú, že parkujeme na mieste, kde čochvíľa dobehnú účastníci Behu za Aral. Organizátori dva metre od nás stavajú pódium a o naše auto už vidíme opretý veľký banner. Vraj v pohode môžeme ostať stáť, kde sme, ale najbližšie tri hodiny sa nebudeme môcť s autom pohnúť. Radšej zrýchlene absolvujeme ranné rituály a pohýňame sa kúsok za cieľovú zónu. Potom sa ideme pozrieť, čo sa tu vlastne deje. Dnes sa zjavne vo viacerých uzbeckých mestách odohráva akcia, ktorá má podnietiť ľudí k zamysleniu sa nad aralskou katastrofou a zodpovedných primäť k činom. Celé je to ale veľká groteska. Miestna preafektovaná režisérka s americkým lookom a angličtinou organizuje natáčanie spotu, popíkovú kapelu na pódiu tvoria vojaci, ktorí spievajú na play-back a ceny nedostávajú tí, čo dobehli prví, ale tí, čo sú bližšie ku kamere. Všetci sa ale strašne tešia, tancujú a spievajú. Aj nás berú do tanca a chcú sa s nami fotiť. Dokonca sa s nami zoznamuje predseda ekologického hnutia a vášnivo nám vysvetľuje svoje zámery. Postupne sa začíname cítiť trochu pod tlakom a tak nenápadne mizneme. Čaká nás dlhý presun po cestách, ktoré oficiálne neexistujú. Za pomoci improvizovanej mapky od okoloidúcich pracovníkov ropnej spoločnosti a po ôsmich hodinách trmácania sa po bývalom dne Aralského jazera konečne zočíme ligotavú vodu na obzore. Prespíme ďalej od brehu a na druhý deň sa presunieme bližšie. Bahno takmer znemožňuje vstup do vody, no vyzbrojení gumákmi to zvládame a dotýkame sa vody Aralského jazera! Na prvý pohľad je jasné, že voda aj celé okolie je znečistené a nezdravé. Celú cestu späť do civilizácie si uvedomujeme, aký jedinečný a zároveň desivý zážitok sme mali možnosť okúsiť. Prechádzať sa po dne jazera, ktoré tam ešte pred pár rokmi bolo, skutočne nebýva na dennom programe.
Pre odľahčenie tohto deprimujúceho zážitku tu máme na záver jeden dôvod, ktorý možno presvedčí k návšteve Uzbekistanu aj posledných odporcov: majú tu veľmi dobré pivo! Z krajín, ktoré sme doposiaľ navštívili, je tu rozhodne najväčší výber, najlepšie ceny a chute podobné tým našim. My už ale ďalej mierime na sever do Kazachstanu, kde sa však dlho nezdržíme. Už nám chýba súvislá vrstva zelene a hlavne stromy. Tešíme sa teda do Ruska. Aj vy sa môžete tešiť, lebo ďalší článok bude práve odtiaľ.
