TURECKO SKVELÝCH ĽUDÍ

Náš doterajší kontakt s Tureckom bol obmedzený na kupovanie pouličného kebabu a znalosť notoricky známych destinácií typu Alanya a Antalya. Do krajiny polmesiaca sme teda vstupovali bez väčších očakávaní. Po takmer dvojtýždňovej návšteve však môžeme s čistým srdcom potvrdiť, že ide o úžasnú zem rozmanitých scenérií a, čo je najpodstatnejšie, skvelých ľudí.

Cestu Tureckom sme začali prirodzene na západe. S úmyslom vyhnúť sa preplnenému Istanbulu sme zvolili za prechod z Európy do Ázie úsek Eceabat – Canakkale. Tu nás čakalo prvé milé stretnutie s domorodcom, starším pánom stopárom, ktorý s nami absolvoval cestu trajektom cez Dardanely a ukázal nám, aká podstatná je v Turecku čajová kultúra. A skutočne, od tej chvíle sme sa silného čierneho čaju nevedeli nabažiť. V malých sklenených pohárikoch vám ho ponúknu úplne všade: na ulici u pouličného predajcu, v horách na pekných výhľadoch, na benzínovej pumpe, kým nenatankujete alebo v obchode, kým čakáte na svoj tovar.

V Tróji získavame ďalšieho kamoša, miestneho obchodníka, ktorý nás láme na kúpu svojich výrobkov, no robí to veľmi slušne a bez akéhokoľvek vnucovania. Nakoniec si s nami sadá na kávu (pravú tureckú) a rozpráva nám o svojom živote. Za čas, ktorý sme s ním strávili, nám z vďačnosti dáva melón. Tróju ako takú by sme vyhodnotili ako priemerne vydarený vykonštruovaný skanzen, kde nenájdete nič pôvodné, a ak ste takí „šikovní“ ako my, tak ani toho dreveného koňa. Keď sa ale zahľadíte do diaľky z pahorku, kde sú busty všetkých Homérových hrdinov, možno ucítite niečo zo zašlej slávy.

Po kľudnej Tróji a zastávke v rušnom 4-miliónovom meste Izmir sme sa zamerali na najväčšie turistické lákadlá Turecka: zrúcaniny antického mesta Efez, travertínové bazény v Pamukkale a oblasť Kapadokya. Napriek tomu, že bolo už po hlavnej sezóne, turistov (najmä ázijských) tam boli mraky. Nič to ale nezmenilo na fakte, že všetky tri miesta sú výnimočné a rozhodne stoja za návštevu. Spoznávanie histórie sme zamenili za relax na južnom pobreží v okolí mesta Kaş, kde sme mali šťastie na „wild camping“ (kempovanie na divoko) na prekrásnych a opustených plážach s katalógovo modrou vodou. Stelesnením pohostinnosti tu bol Veli, majiteľ kaviarne na útese nad plážou. Keď videl, že sa chystáme grilovať, prišiel s vlastným rozpáleným grilom, aby sme ten svoj nešpinili. Chvíľu na to priniesol toľko jedla, že sme grilovať už ani nemuseli. Úroveň angličtiny je u Turkov dosť slabá, Veli to však kompenzoval tým, že volal svojmu kamarátovi, ktorý nám na diaľku tlmočil. Na druhý deň sme sa s ním lúčili vyše dve hodiny, lebo zo zamýšľanej rozlúčkovej kávy vznikli raňajky bohaté na toasty, melón, pomaranče, fresh, čaj, a to všetko samozrejme na jeho účet. Snažili sme sa čo najrýchlejšie ujsť, lebo by pre nás snáď aj jahňa zabil, no samozrejme sa mu ešte podarilo, nám už sediacim v aute, vtisnúť tašku pomarančov a ľadové čaje.

Naše putovanie po Turecku sme ukončili pri pobreží Čierneho mora na severovýchode krajiny. Turci toto more prirovnávajú k žene. Údajne je rovnako nepredvídateľné, nepokojné a desivé, zatiaľ čo Stredozemné more je ako muž, pokojné a rozvážne. Niečo na tom bude, no vzhľadom na to, že Čierne more je na pohľad o dosť menej atraktívne, by sme toto zrovnanie nebrali až tak vážne.

Turci všeobecne veľmi radi pomáhajú a je takmer nemožné sa im odvďačiť. Človek sa tak v mnohých prípadoch ocitne zahanbený, lebo si uvedomí, že by podobným spôsobom nekonal. Alebo sa stane, že na základe vrytých modelov očakáva nejakú, zväčša negatívnu reakciu, no dočká sa reakcie diametrálne odlišnej. Tak napríklad, zaparkujete v meste na rušnom námestí a keď na vás niekto opodiaľ kričí, tak nie preto, že vám chce vynadať za to, že mu parkujete pred obchodom, ale preto, že vidí odpadky vo vašich rukách a chce vám ukázať, kde je kontajner. Alebo, po nákupe potrebnej elektrosúčiastky sa ešte predajcu opýtate, či by vám nevedel opraviť nefungujúce svetlo. Zatiaľ čo vy pijete čaj, on sa s tým polhodinu zabáva a vy už kalkulujete, čo to bude stáť. On za to však nechce vôbec nič.

Uvedomili sme si, že tú ich pohostinnosť asi ani poriadne nevieme pochopiť. Váženie si hosťa v slovenskej kultúre stále pretrváva, no určite nie v takej miere, ako tu. V Turecku je hosť pánom a oni urobia čokoľvek, aby sa cítil v ich krajine príjemne. Pre tento dôvod do ďalších krajín vstupujeme s obavami, či najlepšiu krajinu nemáme už za sebou. Na pláne je Gruzínsko. Sme zvedaví, či aj tam budeme mať rovnaké šťastie na dobrých ľudí.

1 / 9