V našom predchádzajúcom článku sme písali, ako nás nadchli ľudia v Turecku. Obavy vyjadrené na záver ohľadom nasledujúcich krajín sa ukázali ako absolútne mylné. Gruzínsko nás takisto ohúrilo a v mnohom aj prekvapilo.
Po prechode turecko-gruzínskej hranice v Sarpi sme zamierili do neďalekého mesta Batumi. Naše prvé dojmy z Gruzínska boli dvojaké. Po relatívne kvalitných cestách a opäť – relatívne upravenému prostrediu Turecka sme museli čeliť rozbitému asfaltu a kravám, ktoré si z cesty urobili pašu. Na cestnú žúrku sa k nim postupne pridávali psy a prasce. Už sme veru neboli v moslimskej krajine, z čoho vyplývala druhá, pre nás so slovanskou krvou pozitívnejšia stránka – hneď prvý stánok za hraničným prechodom ponúkal sudové vínečko.
Batumi je tretie mesto Gruzínska a hovorí sa mu „gruzínske Las Vegas“. Za posledné roky, obzvlášť po konflikte v susednom Abcházsku, sa stalo centrom čiernomorskej riviéry. Veľa častí mesta bolo zrovnaných so zemou a postavených nanovo. Budovy, na ktoré zatiaľ neprišiel rad, tvoria s luxusnými hotelmi a zrekonštruovanými historickými stavbami smutno-bizarný kontrast. Luxus víťazí a chudoba je postupne vypudzovaná za hranice mesta. Stredná trieda chýba.
Gruzínsko však láka predovšetkým svojou prírodou. Jej objavovanie sme začali neďaleko mesta Kutaisi, v kaňonoch Okatse a Martvilli. Presun do prírody pre nás znamená kempovanie na divoko, čo so sebou prináša veľkú šancu na nadviazanie nových známostí. A veru sa tak aj stalo. Prichádzame na parkovisko pri vodopáde Kinchkha. V blízkosti sa nachádza reštaurácia s veselou spoločnosťou. Ideme sa opýtať, či tam môžeme ostať cez noc a skôr, než dostaneme odpoveď, prichádza pozvanie k stolu. Nenapadlo by nám, akú obľúbenosť si u miestnych vyslúžime len tým, že sme Slováci. V roku 1977 totiž vznikol gruzínsko-česko-slovenský film Rača, láska moja, ktorý sa stal v Gruzínsku klasikou. Merhab, hlavný iniciátor našej družby, si dokonca pamätá pieseň Nebola som veselá od soboty večera, ktorá tam zaznela. Duo Vladko – Merhab sa stáva hlavným hitom večera. Spievame, jeme chačapuri (pečivo plnené syrom) a pijeme víno. Pri každom naliatom poháriku prichádza prípitok. Pripíjajú na naše priateľstvo, na nás a hlavne na to, aby sme čoskoro mali deti. Pre špeciálne príležitosti dokonca existuje v Gruzínsku rola takzvaného Tamada, teda človeka, ktorý pripíja na zúčastnených. Po prípitku všetci zvolajú „Gaumarjos“, čo znamená niečo ako „na našu slávu“.
Náš slovenský pôvod nám vyslúži ďalšiu vtipnú historku, ktorá sa začala pozvánkou na vodku od miestných policajtov. My zážitkuchtiví sme sa samozrejme dali zlanáriť. Neverili sme, že sa skutočne môže stať, aby trojica policajtov v krajine, kde je nulová tolerancia alkoholu za volantom, za bieleho dňa kúpila fľašu vodky a odviedla nás na údajne krásne miesto niekde ďaleko za dedinou. Pred očami mi prebiehali všelijaké scenáre, no nakoniec sme skutočne prišli na krásne miesto pri brehu rieky a mali sme opäť príjemný medzikultúrny pokec, na konci ktorého prišlo pozvanie na svadbu ich spoločného kamaráta. Sľubovali nám chačapuri, sukišvili, víno a hlavne príležitosť vidieť na vlastné oči gruzínsku tradičnú svadbu. Opäť, tento raz po dlhšom prehováraní, sme sa dali ukecať.
K svadbe bohužiaľ nedošlo. Naši kamoši boli odvelení do Tbilisi. Po počiatočnom sklamaní sme sa rozhodli napredovať v našich plánoch a presunúť sa do hôr v regióne Svaneti. Tam nás čakala neskutočná nádhera umocnená aktuálnym ročným obdobím. Lenivé jesenné slnko sa opieralo o lesy hrajúce celou farebnou škálou a nad tým všetkým sa vypínali štvor- až päťtisícové hory pokryté snehovou čiapkou. Neďaleko tejto prístupnej oblasti sa nachádza jedno z najvyššie položených celoročne obývaných osídlení Európy – Ushguli (2100 m n. m.). Ak sa chcete aspoň virtuálne preniesť do tejto oblasti, odporúčame zhliadnuť film Dede, ktorý predstavuje život ľudí z tejto dediny, v ktorom dokonca hrajú aj samotní obyvatelia Ushguli.
Sedemdesiat kilometrová cesta späť do civilizácie cez horský priesmyk Zagar Pass nás stála veľa energie a trvala nám vyše sedem hodín. Počas prvých pár kilometrov sme totiž zapadli. Nevadí, aspoň môžeme konečne použiť naviják. Hneď pri prvom pokuse sa trhá lano. Ostáva nám kopať blato od zaseknutých kolies dvomi lopatkami veľkosti detských hračiek na pieskovisko. V duchu privolávame jedno z veľkých áut, ktoré sme tu v horách už videli. Asi po hodine prichádza náš záchranca a jedným ťahom nás dostáva zo šlamastiky. Chvíľu na to nachádzame čínskych turistov, ktorých stihol rovnaký osud. Snažíme sa im pomôcť, no lano sa trhá druhýkrát. Opäť prichádza veľké fáro a zachraňuje ich. Číňania sa s nami aj tak fotia a pýtajú sa, koľko sú dlžní za pokazené lano. Cesta dole predstavuje špeciálnu telesnú terapiu – jej hrboľatý povrch spôsobuje trasenie svalov a orgánov, o ktorých existencii ani nevieme. Vyklepaní ako nedeľné rezne narážame šťastne na asfaltku. Aleluja.
Po týchto divokých západných historkách mierime na východ a skľudňujeme sa vo vínnych regiónoch. O tom však až v budúcom blogu.
