O týždeň vyrážame na dvojmesačnú cestu do Strednej Ázie. Týždeň znie priam neuveriteľne, keď si uvedomíme, čo všetko ešte musíme stihnúť. Znie ešte neuveriteľnejšie pri myšlienke, že sme sa to všetko snažili stihnúť počas uplynulého roka, no na väčšinu vecí prišlo až teraz.
Asi sa pýtate, v čom je taký veľký problém? Veď naplánovať si dva mesiace voľna vôbec neznie tak zle. Tu však prichádzame k veľmi podstatnej informácii, a to, že na túto expedíciu vyrážame vlastným autom. Náš 23-ročný Chevrolet Astro sme si kúpili pred dvomi rokmi. Od vtedy zastupuje v našej dvojčlennej rodine rolu dieťaťa. Staráme sa oň, a myslíme na neho (aspoň jeden z nás, hádajte kto asi) častejšie, než jeden na druhého. Ak by sme sa chceli spätne pozrieť na tie dva posledné roky, vedeli by sme o našich zážitkoch napísať nejednu stranu.
Nakoľko ide o americké auto, vyrobené pre japonský trh a kúpené v susednom Poľsku, celý jeden rok nám trvalo len jeho prihlásenie na slovenské značky. Zvyšok druhého roku sme sa snažili nájsť niekoho, kto by nám pomohol dať ho do stavu, ktorý by jednak neohrozoval náš život a život iných na cestách, a zároveň by z toho malinkého priestoru vyčaroval niečo na spôsob Hermioninej kabelky v Harry Potterovi. Reálne a najintenzívnejšie zmeny naše Astro teda podstupuje až posledného pol roka. Niečo, čo by mohlo zaujímať motofanúšikov je, že sme auto prestavili na LPG, čím sme znížili spotrebu na 55% a „na kompletku“ sme prerobili podvozok a urobili tak z neho off-road dodávku. V súčasnosti sa pracuje na jeho interiéri: do strechy dávame urobiť dieru, aby tak vznikol vyklápací systém, pod ktorým sa bude ukrývať dvojlôžko a do zadnej časti pribudne zástavba s úložným priestorom a kuchynkou. Nič z tohto ešte nie je reálne hotové. A po dokončení je ešte potrebné doladiť nejaké technické záležitosti. Fakt, že Vladko je z fachu a vie, čo všetko v aute hrozí aj nehrozí, situácii vôbec nepomáha.
To, čomu sa momentálne môžeme a musíme najviac venovať, je, pre mňa, čo by ženskú zložku posádky, tá príjemnejšia časť: plánovanie trasy. Rozdelili sme si ju na krajiny „Predkaspičia“ a „Zakaspičia“ (rozumej štáty pred a za Kaspickým morom). Prvá časť obsahuje Turecko, Gruzínsko a Azerbajdžan, druhá časť Turkmenistan, Uzbekistan a Kazachstan. Potom ostáva ešte Rusko a Ukrajina. Nakoľko Vladko má na starosti všetky záležitosti okolo auta, ja som sa podujala na štúdium ruštiny, bez ktorej sa vo väčšine týchto krajín zrejme nezaobídeme. Som na prvej lekcii. Pre mnohých možno bude prekvapením, že tento itinerár zahŕňa len tri krajiny, kde sú pre vstup potrebné víza. Rusko a Azerbajdžan by nemali predstavovať žiadny problém. Horšie je to s Turkmenistanom. Tam víza môžete a nemusíte dostať, pričom je reč len o 5-dňových tranzitných vízach. Čiže žiadne kochanie sa, ale rýchly prelet krajinou.
Z predošlých riadkov snáď čitateľovi dôjde, že o nejakom balení ešte nemôže byť ani reč. S opatrnosťou a strachom, aby sme nepredchádzali udalosti, si zatiaľ vedieme len zbežné zoznamy. Neostáva nám iné, než čakať a modliť sa, aby sa auto stihlo pripraviť. Vzhľadom na čas, ktorý nám ostáva konštatujeme, že omyly sú neprípustné. Jedine, ak by sa prihodili... Bez toho jemného nervózneho šteklenia v brušku by to ale jednoducho nebolo ono.
Baška
Chevroletom Svetom