Pestrofarebné Gruzínsko nechávame za sebou a pripravujeme sa na absenciu zelene v našej nasledujúcej destinácii, v Azerbajdžane. Sever tejto krajiny našťastie hrá sprostredkovateľa medzi úrodnou a neúrodnou zemou. Môžeme si tak postupne privyknúť na prevažujúcu pustatinu, ktorá bude na najbližší mesiac naším domovom.
Azerbajdžan je prvou krajinou na našej ceste, kam sme potrebovali víza. Ide o trojmesačné elektronické víza s maximálnou dĺžkou vstupu 30 dní. Vybavené sú do týždňa a stoja okolo 50 €. Nič komplikované. Prechod gruzínsko-azerbajdžanskou hranicou trvá prekvapivo krátko. Tromi okienkami a kontrolou auta prechádzame za necelých 45 minút. Jeden z fešných policajtov nám dokonca nalepil azerbajdžanskú vlajku na kapotu, ako ďalšiu do zbierky. Krajina je upravená, cesty sú v celkom dobrom stave a v obchode predávajú pivové plechovky. Dokonca aj trochu rozumieme azerbajdžančine, ktorá patrí do rodiny turkických jazykov, a my tak môžeme využiť naše veľmi oklieštené poznatky nadobudnuté v Turecku. Samozrejme, nič netrvá večne a nadšenie z nás opadáva rovnako ako kusy asfaltu z rozbitej cesty opravovaného úseku, ktorému sa zrovna nevieme vyhnúť.
Našou prvou zastávkou je horská dedinka Lahic, ktorá je špecifická kovotepeckou tradíciou. Hlavná, kameňmi dláždená ulička je lemovaná dielňami a obchodíkmi ponúkajucími remeselné výrobky. Samozrejme, ani toto odľahlé miesto sa nevyhlo vplyvu „kolotočárov“, ktorí predávajú hnusné gýčové suveníry za drahé peniaze. Opití čajom (doslova, rozmýšľame, či nám tam niečo nedali) a plní qutabu (výborné palacinky plnené mletým jahňacím mäsom, špenátom alebo tekvicou) zliezame z hôr a smerujeme hlbšie a hlbšie do púšte.
Šípime v diaľkach ropné polia, čo nemôže znamenať nič iné, než že sa blížime k Baku, mestu, ktoré bolo vystavané a prosperuje práve vďaka príjmom z ropného priemyslu. Mnohých asi prekvapí, že v jeho okolí sa ropa ťažila už v 10. storočí. Mesto sa čím ďalej tým viac rozrastalo, bol postavený vodovod, ktorý prinášal vodu až z ruských hraníc a priviezli aj úrodnú pôdu, ktorá dala vzniknúť parkom. V roku 2005 bol v Azerbajdžane postavený druhý najdlhší ropovod na svete. Nič teda nebráni tomu, aby mesto presahovalo svoje hranice. Baku je v absolútnom kontraste s krajinou, ktorá ho obklopuje. Oáza prepychu uprostred púšte. Metropola, v ktorej viac než kdekoľvek inde bijú do očí záhrady, fontány, drahé autá a značkové obchody. Život v uliciach je rušný, ľudia sedia s pohárikmi na terasách podnikov, na promenáde si chalani spievajú pri gitarke, baby sa neboja vytasiť zo šatníka kratšiu sukňu či nohavice. V Azerbajdžane je islam hlavným náboženstvom, no jeho umiernenenosť je zjavná a citeľná.
Už začíname mať dosť miestnej kuchyne, a keďže si môžeme vyberať, volíme burger s hranolkami a čapované pivko v hipsterskom burgerbare. Je super objavovať cudziu kultúru, no medzinárodné ostrovčeky istoty typu Mc Donald´s niekedy padnú mimoriadne dobre. Historické jadro mesta je zapísane v zozname UNESCO. Je až natoľko zrenovované, upravené a plné drahých podnikov a butikov, že v ňom chýba život. Sympatickejšie sú nám štvrte za jeho hradbami, kde sa mieša historická s modernou architektúrou.
Poslednou turistickou atrakciou, ktorú sme tu navštívili, bola raritka pri prístave Alat južne od Baku. V púšti tu vyvierajú na povrch plyny, ktoré spolu s bahnom spôsobujú vznik malých sopiek. Krajina vyzerá ako titulný obrázok z Malého princa. Sledovať bublajúce bahno, ktoré má vraj liečivé účinky, nás baví asi tak 10 minút. Pomaly si začíname uvedomovať, že sa blíži naša plavba do Turkmenistanu. Rozmýšľame, či by sme do prístavu nemali dôjsť predsa len vo väčšom predstihu. Googlime a pripomíname si, čo sme čítali už dávno... že niekto čakal na loď 6 dní, iného zas v prístave v Turkmenistane držali 20 hodín a že samotná cesta trajektom trvá minimálne 17 hodín. Presne toto je dôvod, pre ktorý sme z týždňa v Azerbajdžane jeho polovicu strávili v prístave. Pravdupovediac nás to až tak veľmi nemrzí, lebo sme vedeli, že lepšie krajiny máme ešte len pred sebou. To však nič nemení na tom, že Azerbajdžan má určite viac čo ponúknuť. To sa už ale nedozvieme, lebo čakáme na loď. O peripetiách v prístave a na lodi cez Kaspické more sa budete môcť dočítať v budúcom článku.
