Ako ste sa mohli dočítať v predošlom článku, kvôli čakaniu v prístave a dlhej plavbe cez Kaspické more nám na Turkmenistan z pôvodných piatich dní ostali len dva. Vzhľadom na nedostatok informácií o otváracom čase hraníc a ďalšiu cieľovú stanicu – Uzbekistan – sme nelenili a uháňali až natoľko, že sme porušili zákaz šoférovať po 23:00.
Samozrejme sa nám ani desiatkam iným vodičom naokolo nič nestalo. Takisto sme nestretli ani jedného policajta, ktorý by si pýtal úplatok. Ak by aj niečo skúšali, mali sme so sebou nášho Džordža, ktorý sa ochotne ponúkol, že nám bude robiť garde až do Ašchabadu a v prípade potreby zasiahne. Nevieme, čo za špeciálnu moc mal (žeby firemné peniaze?), no našťastie ju nemusel použiť.
Počas nášho „preletu“ krajinou sa nám podarili, bohužiaľ, len dve zastávky. Prvá bola, ako inak, hlavné mesto Ašchabad. Veľkolepé mesto bohaté na mramor, zlato a fontány, no chudobné na život. Väčšina ľudí, ktorých sme v meste stretli, buď čistili fontány, leštili zábradlie pri ceste alebo zametali chodníky. Situáciu, pripomínajúcu román 1984, zachraňovali aspoň študenti vracajúci sa z prednášok domov. Biele nablýskané budovy sa podobali ako vajce vajcu a celkom ťažko sa dalo zistiť, na čo vlastne slúžia. O existencii toľkých ministerstiev, oddelení, výborov a ktovie čoho iného, sa nám ani nesnívalo. Ak by ste v meste hľadali nejakú mešitu, určite by ste sa dopátrali, no tá najvýznamnejšia a najväčšia svojho druhu sa nachádza pár kilometrov od Ašchabadu. Bola postavená na počesť bývalého prezidenta Nijazova, ktorý sa nechal prezývať Turkmenbaši, teda „vodca Turkménov“. Mešita pojme 10 tisíc veriacich, ktorí okrem modlenia môžu rozjímať nad hrobkou samotného Turkmenbašiho v neďalekom mauzóleu. Čerešničkou na torte je obrovské podzemné parkovisko a priľahlá umyváreň, kde môžu návštevníci praktizovať rituálnu očistu „wudu“, ktorú islám vyžaduje pred pristúpením k modlitbe. Tá obnáša dôkladné umytie rúk, úst, nosa, tváre, temena, uší a na záver nôh. Aby to malo ten správny efekt, je nutné dodržať predpísané poradie a odriekavať pred a po umývaní modlitbu.
V Ašchabade sme si uvedomili jednu vec: nie sú tam žiadne čierne autá. Súčasný prezident Berdymuhamedov ich skutočne zakázal, dôsledkom toho sú cesty plné bielych, maximálne strieborných áut, ktoré tak nerušia dojem čistoty mesta. Absurdné zákazy týmto ani zďaleka nekončia. Dočítali sme sa, že uvalil embargo na dovoz bikín a kraťasov. Berdymuhamedov sa týmto zjavne snaží prekonať Turkmenbašiho, ktorý zakázal napríklad počúvanie hudby v aute (zákaz už Berdymuhamedov našťastie zrušil). Treba však podotknúť, že turkménska móda má niečo do seba. Napríklad študentky nosia veľmi pekné rovnošaty. Dlhé šaty a z rovnakej látky ušitý kabátik, dlhé zapletané vrkoče a čiapku pokrývajúcu temeno hlavy. Jednoducho sa rozlíšia tým, že vysokoškoláčky nosia habity červené a stredoškoláčky zelené.
Našou druhou zástavkou bol kráter Darvaza, ktorý sa nachádza uprostred púšte Karakum, kde Rusi v 70. rokoch minulého storočia robili prieskum ložísk zemného plynu. Po vzniku krátera súdruhovia zapálili plyn, ktorý začal unikať a dúfali, že raz vyhorí. Deje sa to však doteraz. Ak sa pýtate, ako je možné, že to nejakým spôsobom neuhasia, existuje trojitý dôvod, prečo tak neurobili. V prvom rade by to bolo drahšie v porovnaní so stratami, aké im únik plynu spôsobuje. Po druhé tým dávajú dosť okázalo najavo, koľko zásob zemného plynu asi tak majú. A nakoniec, niet pochýb, že je to jedna z najväčších turistických atrakcií Turkmenistanu. Kráter, nazývaný tiež „brána do pekla“, bol jedným z najfascinujúcejších a zároveň najdesivejších miest, aké sme v živote videli.
Napriek tomu, že naše chute po objavovaní Turkmenistanu neboli ani zďaleka ukojené, sme boli nútení krajinu opustiť. Zaujímalo nás, čo by sa reálne stalo, keby sme nestihli včas odísť. Či by sme len zaplatili mastnú pokutu, alebo by nás deportovali, tak ako sa píše v oficiálnych manuáloch. Opätovná návšteva Turkmenistanu by možno stála za zváženie, no kým miestny režim neotvorí krajinu trochu viac turizmu, asi sa tak skoro nevrátime. Radšej sa ďalej sústredíme sa Uzbekistan, ktorý môžeme objavovať, koľko len sa nám zachce.
