Tak sme teda vyrazili. Od pôvodného plánu sme sa odchýlili iba o dva dni. Niekto by mohol povedať, že sme si piatok 13. a ešte k tomu mesačný spln vybrali za deň štartu schválne. Opak je však pravdou. Zbaliť sa na dva mesiace do priestorov, ktoré sme v živote nepoužívali, za pol dňa skutočne nejde. Odišli sme však nabalení ako páni. Všetko pekne zapadlo a dokonca nám ostal nejaký voľný priestor na suveníry.
Dojem idylky však dlho netrval. Po tom, ako sme sa rozlúčili s rodinou a kolegami a vyrazili sme smer Bratislava, začala kontrolka motora hlásiť chybu. Pri Budči, 30 kilometrov za Bystricou. Nástroj na diagnostiku chýb motora si povedal, že nebude spolupracovať. Rozhodli sme sa, že sa tým nebudeme veľmi trápiť. Veď ona raz zhasne. Ďalej pokračujeme bez väčších komplikácií. Poctivá príprava auta sa oplatila. Ukázal sa však malý problém pre mňa, totiž Chevrolet je oproti Mini o dosť väčšie auto, ktoré navyše po tom, čo sme ho nabalili, má o nejaké to kilečko viac. Pri šoférovaní sa cítim ako na plachetnici, keď si stroj, ktorý riadim, robí, čo chce. Nie je to veľmi príjemný pocit, a tak šoféruje väčšinu cesty Vladko.
Smerujeme na Maďarsko a v ten istý deň sa nám darí prekročiť srbskú hranicu. Všetci na nás hľadia, premeriavajú si nás a skúmajú podozrievavými no i povzbudzujúcimi pohľadmi. Najlepšia otázka prišla od colníka, ktorý sa opýtal: „Do you have something in the back?“ („Máte niečo vzadu?“). Na jednej strane sa človek pýta, čo za hlúpu otázku to je, a na druhej sa obáva, či po nej nebude nasledovať žiadosť o vyprázdnenie celého kufra. Otvorenie zadných dverí ho však vystrašilo natoľko, že nás necháva na pokoji a my ďalej brázdime po srbských diaľniciach, ktoré rozhodne bodujú v počte benzínových staníc na kilometer. A to nie len tak všelijakých. Predstavte si, že máte Tekovské Nemce každých päť kilometrov. Prvú noc kvôli ušetreniu času absolvujeme „na žobrákov“ za jednou z týchto benzínových staníc. Na druhý deň pokračujeme na srbsko-bulharské hranice, kde prichádza ďalšia múdra otázka: „You are going to Bulgaria?“ („Idete do Bulharska?“). Hmm... ani sme nevedeli, čo odpovedať. Na otázku, či máme niečo na preclenie, sme tiež nevedeli odpovedať. Dúfame, že klobásky z minuloročnej zabíjačky a liter domácej sa neráta.
V tento deň sme sa rozhodli využiť energiu a prvotné nadšenie z cesty a potiahnuť až na tureckú hranicu. Prichádzame o 3:00 v noci. Na internete sme si prečítali, že sa netreba ničoho obávať, a že je to záležitosť maximálne na pol hodinku. My sme tam strávili dve hodiny. Pri prvej kontrole sa nás opýtali, či máme nejaký alkohol alebo potraviny. Z odpovede sme sa zázračným spôsobom vyvliekli, no potom prišiel rozkaz ísť do kancelárie. Odtiaľ nás nahnali do hangáru pre pašerákov a povedali nám, nech čakáme na kontrolu. Už nám veru nebolo všetko jedno. Báli sme sa o klobásku, jabĺčko a dokonca aj o ten six-pack Kelta, ktorý bol len tak letmo pohodený za zadnou sedačkou. Hodinu sme čakali na majstra prehľadávača, ktorý ledva pozrel na auto a povedal, že je všetko v poriadku. Určite si pomyslel o svojej kolegyni, ktorá nás sem poslala, že je paranoidná. Ďalšiu pol hodinu sme čakali na iného človiečika, ktorý nám dal pečiatku do pasov. Ešte jedna kontrola a o 5:00 sme bez akejkoľvek naturálnej ujmy vkročili do Turecka.
Na Turecko máme vyhradené takmer dva týždne. O zážitky z krajiny, ktorá toho ponúka tak veľa, že sme nevedeli čo si skôr vybrať, sa podelíme v budúcom článku.
Baška
Chevroletom Svetom
